Hormonálnu antikoncepciu som brala takmer osem rokov. Bola pre mňa pohodlným riešením – žiadna bolesť počas menštruácie, čistá pleť, istota, že cyklus je pravidelný. Na začiatku to bolo hlavne kvôli praktickosti a istote, že sa môžem spoľahnúť na svoje telo, že mám všetko pod kontrolou, čo mi maximálne vyhovovalo.
To, že chcem mať „niekedy“ deti som vedela vždy. Ale v poslednej dobe som cítila, že prišiel ten správny čas. S Marekom sme spolu už roky. Prežili sme spolu všeličo – sťahovanie, pracovné výzvy, radosti aj smútky. A hoci sme sa nikdy neponáhľali, jedného dňa som sa naňho pozrela a vedela som, že s ním chcem mať rodinu. Nie „možno raz“, ale už čoskoro.

Rozhodnutie vysadiť HAK vo mne vyvolávalo obrovský mix pocitov. Bála som sa. Z rôznych strán sa ku mne dostávali informácie o dlhom návrate cyklu, rozkolísaných hormónoch, nepredvídaných zmien nálad… ale najviac som sa bála neplodnosti. A preto som zašla za mojím gynekológom, nech mi objasní, ako to vlastne naozaj s vysadením HAK je.

Našťastie ma upokojil, že ak nastávajú po vysadení problémy, nie je to kvôli užívaniu HAK, ale preto, že tie problémy mala žena už predtým, než začala HAK užívať, len o nich z logického dôvodu nevedela. „Niektoré ženy otehotnejú hneď, iné si pár mesiacov počkajú. Všetko ukáže čas. Skúste sa upokojiť a dôverovať svojmu telu.“ 

Po vysadení HAK som sa pozorovala ako nejaký hypochondrický Sherlock. Avšak na moju veľkú radosť, nič „z prorokovaných katastrof“ sa nekonalo.  Presne po 28 dňoch sa všetko spustilo. Normálne. Bez bolesti. Ako hodinky.

Ďalší cyklus prišiel rovnako presne. A vtedy som Marekovi povedala, že sa môžeme pustiť do práce. Usmial sa tým svojim spôsobom, pohladil ma po vlasoch a objal tak, že som vedela, že je pripravený rovnako ako ja.

Prvé týždne sme netlačili na pílu. Nevyťahovali sme kalendár, nerátali plodné dni, nečítali fóra. Len sme boli spolu. V láske a dôvere. A v očakávaní, o ktorom sme síce nehovorili nahlas, ale obaja sme ho cítili.

A po asi dvoch mesiacoch to prišlo.
Jedného rána som si urobila kávu a vôbec mi nechutila. Nasledujúci deň som sa mi žalúdok po raňajkách obrátil naruby… myslela som, že mám virózu, ale potom mi to docvaklo.

Kúpila som si test a keď som videla dva jasné prúžky, roztriasli sa mi kolená. Sadla som si na okraj vane a len som sa smiala. Potichu, so slzami v očiach. Bola som tehotná.

Keď sa pozerám na moju dcérku, myslím na všetky tie zbytočné strachy, čo som mala. Na všetky „zaručené“ informácie, ktorým som verila. A chcem, aby tento príbeh videli aj iné ženy. Tie, ktoré sa boja. Ktoré váhajú. Ktoré sa možno práve teraz rozhodujú.

Telo je múdre. Vie, čo robí. A niekedy stačí len dôverovať – sebe, partnerovi, a životu.